Pochádzam zo západného Slovenska z mesta Nové Zámky, kde som aj vyrastala. Nebola som aktívne dieťa. Skôr také tiché a nesmelé. Ihrisko ma nelákalo, piesok sa mi nesmel dostať do  sandálok. Od malička som bola vernou žiačkou a škola bola pre mňa zábavou. Nikto z našej rodiny si ani nepomyslel, že mi učarujú práve kone. V rodine sme koniarov nemali. Z rozprávania rodičov viem, že dedko občas vysadol do sedla, ale koniarstvom by som to nenazvala. Keď som mala asi 6 rokov rodičia ma zobrali prvýkrát ku koňom. Mamina kamarátka vtedy kúpila koňa svojim dcéram a išli sme sa teda pozrieť. A tam to celé začalo. Kone som si zamilovala. Po pár takýchto návštevách koní mi rodičia zaplatili prvé jazdenie u Mira Gerhardta v Nesvadoch. Tam som sa naučila základné veci ako je čistenie koňa, vodenie a samozrejme prvé nesmelé jazdy v kroku. Odtiaľ som sa posunula do Palárikova k Peťovi Ferenczimu na ranč Mohykán. Tam som sa naučila všetko od základov. Dodnes som Peťovi vďačná, ako ma viedol počas jazdeckých hodín, učil ma s trpezlivosťou, keďže moja nesmelosť a strach ma stále neopúšťal. Dodával mi odvahu a doprial mi čas. Dlhé roky som jazdila na ranči M-club Briežky. Pod vedením Jarky Urbanovej som sa mnoho vecí naučila. Mnoho vecí, čo ma Jarka za tie roky naučila som využila aj pri práci s mojím terajším koňom. Tieto detské roky som strávila na chrbte školských koní. Nikdy som však nedostala priestor rozvíjať sa na lepších koňoch. Každý ma považoval za bojazlivé a netalentované dievča. Snívala som o vlastnom koňovi, samozrejme, ako každá malá koniarka. Rodičia si však neboli istí, či pri tomto športe zotrvávam. Predsa len moje introvertné antišportové ja, tomu nenasvedčovalo. Rozhodli sa preto do kúpi koňa neinvestovať. Mala som neskôr v prenájme jednu arab-lipicán kobylku s mojou kamarátkou Angelikou. To bola taká už skoro vlastná kobyla. Jej prenájom sme však po 2 rokoch ukončili a ja som zostala opäť bez koňa. Potom som sa vrátila k spomínanej maminej kamarátke Betke. Tam som jej jazdila hobby koníka reiningovej línie. A potom to prišlo. V roku 2019 ma oslovil môj terajší priateľ Lacko Bobek, koniar srdcom aj dušou. Po krátkom kamarátstve sme sa pustili do vzťahu a z hobby jazdenia sa stal zrazu životný štýl. Keďže Lacko má kone doma, od začiatku vzťahu sme spolu trávili veľa času pri nich. V roku 2020 ma ako prekvapenie posadil na svoju kobylku na pretekoch a odbehla som si s ňou svoje prvé barelly v živote, bez tréningu. Dovtedy som chodila iba ako podkoniar na preteky s dievčatami z ranču. Rýchlostky som teda poznala iba ako divák. Bol to splnený sen. S Lackom som jazdila na jeho čerstvo obsadnutom valachovi.

Malý, fľakatý a večne špinavý Kotra Chick Playboy, rodinne prezývaný Doki. Lacko navrhol aby som si s ním vyskúšala preteky. Začali naše tréningy, vlastne som si ho sama prijazdila. Keď sa na to takto spätne pozriem, učili sme sa obaja navzájom. A to bolo to najviac čarovné na našom vzťahu. Absolvolvala som s ním jednu sezónu v kategórii junior, keď som sa rovno stala v roku 2021 Majsterkou SR v barrel race junior a 1. Vicemajsterkou SR pole bending junior. Zároveň som vyhrala aj Putovný pohár v Barrel race junior 2021. Odvtedy pretekám pod hlavičkou PPWJ. V tom istom roku som dovŕšila 18 rokov, čo znamenalo prvú, no zároveň poslednú sezónu junior. A najkrajší darček? No predsa Doki. Rodičia mi pripravili obrovské prekvapenie a od Lacka tohto čiernobieleho fešáka odkúpili. Čakal ma v deň mojich narodením pred domov s červenou mašľou na krku, presne ako som si vysnívala svoj detský sen. Veľmi som vďačná mojim rodičom za to, ako ma od začiatku podporujú a pomáhajú mi. Bez nich by som si nemohla plniť svoje sny. Vytvorili mi zázemie a samozrejme, finančne mi prispievajú, keďže mesačné náklady na koňa niečo stoja a ako študent by som to nezvládla. Doki ma naučil naozaj veľa, keďže to s ním vôbec nebolo jednoduché. Učili sme sa pomaly a postupne, rástli sme spolu. Aktuálne sa pýšim viacerými titulmi. Som majsterkou SR, štvornásobnou vicemajsterkou SR, 4-krát držiteľka Putovného pohára a štvornásobnou Šampiónkou Putovného pohára. Šampiónom sa v asociácii PPWJ stane jazdec s najlepším priemerom časov. Práve preto sú pre mňa tieto ceny najviac vzácne. Tento rok bol pre mňa výnimočný. Doki pre mňa vybojoval titul Majster SR pole bending Open za rok 2025. V putovnom pohári som vyhral šampionát za ope disciplíny, Barrel race aj Pole bendingu. A na čo som najviac hrdá? Na 15 sekundové časy na barreloch. Nie je na Slovensku veľa jazdcov, ktorí takýto čas zabehnú a vďaka Dokimu mám česť patriť medzi nich. Za naše 4 sezóny sme si spolu zapísali celkovo 5 časov 15,9 s. Vždy, keď na časomiere zasvieti tento čas, je to rovnaká emócia. Nedá sa to opísať, je to čistá eufória a radosť. Napriek tomu, že som v tejto rýchlostkárskej komunite iba 4 roky, som veľmi šťastná, aké výsledky mám za sebou. Keby nebolo Lacka, možno by som nikdy neprišla na to, ako veľmi ma tento šport a súťaženie bavia. Ešte stále pochybujem o sebe.

Nikdy si nepoviem, že som dosť dobrá alebo “toto bolo super”. Stále vidím svoje chyby, priestor, kam sa dá ešte posunúť a zlepšiť svoje jazdy. Verím, že Doki nie je mojím posledným koňom. Avšak nateraz mám s ním ešte veľké plány. Ideme ďalej makať, trénovať, prehlbovať našu dôveru a zlepšovať sa. Už 16 rokov sa pohybujem v spoločnosti koní. A keby nebolo koní, neviem kam by smeroval môj život. Môj život je od detstva veľký maximalizmus. Vždy musím byť vo všetkom najlepšia a ešte lepšia. To so sebou prináša stres, ktorý prekonávam práve pri koňoch. Aktuálne študujem na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Som v 3. ročníku. Počas skúškového obdobia relaxujem na konskom chrbte. Dokážem tak úplne vyvetrať hlavu a spraviť si psychohygienu. Vyzerá to tak, že aj bakalársku prácu budem písať na vychádzke, haha.